Ako si vysvetľujete, že ministerstvo školstva vašu výzvu nepodporilo?
Zrejme sa domnieva, že chceme akosi nekriticky lobovať za dejepis. Nám však nejde o lobing, ale o to, aby sme upozornili ministerstvo, že sa výrazne oslabilo postavenie školského dejepisu na základnej škole. Zdá sa totiž, že si neuvedomuje, že dejepis je jedinou inštitucionali­zovanou formou tvorenia a opakovania histórie i historickej pamäti, na ktorých stojí každý štát, spoločnosť i jednotlivci. Najmä preto ministerstvo žiadame, aby sme sa vrátili k našej tradícii, keď boli na tento predmet vyčlenené dve vyučovacie hodiny v každom ročníku na druhom stupni základnej školy.

Prečo jedna hodina týždenne nestačí?
Výučba dejepisu je najmä o rozvíjaní žitého prítomného vzťahu žiačok a žiakov k minulosti. To znamená o ich historickom vedomí o čase, priestore, spoločnosti, hospodárstve, vláde, moci, zmene a kontinuite, realite a fikcii, správnom či nesprávnom v konaní ľudí v minulosti i prítomnosti. Závažným predpokladom k tomu je to, čo kedysi povedal škótsky fyzik Maxwell: „Žiačky a žiakov nezaujíma, čo učiteľ vie, kým nevedia, že sa o nich učiteľ zaujíma,“ teda kto sú moje deti? Sú to nepopísané listy alebo už niečo počuli o minulosti? Táto kľúčová rovina sa rozhodne nedá rozvíjať v „dostihovom“ modeli prevažne jednohodinovej dotácie týždenne od piateho po ôsmy ročník základných škôl. Učitelia sú v neustálom strese, že im čas ubehne skôr, než stihnú niečo odučiť. Preto v tomto modeli často dominuje výklad a diktovanie, ktoré urýchľuje prenos faktografie s následným memorovaním. Už Komenský pripomína z hĺbky minulosti, že diktovanie znamená smrť predmetu...

Celý článek čtěte ZDE